Poznáte ten pocit, keď ste si istý, že robíte vo svojom zamestnaní/živote všetko správne, no podľa správania ostatných by ste povedali, že tomu tak vôbec nie je? Neznášam to. V posledných dvoch rokoch som sa v tejto situácií ocitol už veľakrát. Negatívnou vecou je, že ma to vždy psychicky posunie minimálne o štyri kilometrové kroky späť.
Načo sa potom má človek snažiť? Načo chcieť byť výnimočným, keď sa to aj tak podarí iba máloktorému z nás? Nebudem nikomu tvrdiť, aby sme to robili pre svoj vlastný dobrý pocit, pretože v tomto prípade žiaľ náš osobný pocit nikoho netrápi. A ak môj pocit nikoho netrápi, prečo by som sa mal namáhať. Moje činy a rozhodnutia idú z môjho svedomia a presvedčenia, čiže ak sa s niekoho predstavami nezhodujú.. Nie som už ochotný hľadať chyby v sebe, pretože som si svojich chýb vedomý a s čistým srdcom ich dokážem priznať, no neznesiem, aby vo mne niekto hľadal chyby, ktoré tam nie sú. Vy áno?
Jeden chlap to raz vystihol:
"If you want to make the world a better place, than look at yourself and make a change!" - (Man In the Mirror, M.J.)
To, že okolo náš sú ľudia, ktorí stále nie sú s tými druhými nespokojní, nie je naša chyba...je to ich chyba- sú natolko nespokojní so svojimi životmi, že to dávajú svojmu okoliu najavo práve tým častým"ponižovaním, dohováraním a výčitkami....potom je tu moc ....ľudia na trochu v tomto materialistickom svete - akože vyššom poste majú ovela väčší pocit dôležitosti ako im prináleží...je to stále dookola jedno a to isté - ĹUDSKÁ NESPOKOJNOSŤ SAMÉHO SO SEBOU. ľudia, ktorí sú vyrovnaní a spokojní sami so sebou a svojim životom neriešia neustále tých druhých - neohovárajú, nerozoberajú nepodstatné...takýto ľudia nám častokrát nastavujú zrkadlo aké to je ak sa niekedy takto nechtiac chováme k tým druhým...aké majú pocity tí, ktorých nechtiac karháme za maličkosti alebo z maličkostí robíme problém, lebo v danom momente sme sa zle vyspali, alebo niekoho nechtiac ranili a pocit výčitiek znásobujeme tým, že prskáme na okolie, namiesto toho aby sme sa v pokoji svojej duše skludnili...ticho, príjemná hudba a naši blízki priatelia blízki ľudia, ktorí nás obklopujú nám aj tak vždy dokážu znovu navodiť ten pocit vnútornej harmonie...netreba donekonečna rozoberať čo hovoria druhí, ako sa na mňa pozerajú., čo si myslia- to je zbytočné a nikam to nevedie...je to opakujem ich problém samých so sebou, nie je to o nás!
OdpovedaťOdstrániť